Slovenský gréckokatolícky duchovný, arcibiskup a sekretár Kongregácie pre východné cirkvi Prof. ThDr. ICODr. Cyril Vasiľ, SJ, PhD. patrí k tým osobnostiam, ktoré môžeme na Slovensku poľahky zrátať na prstoch jednej ruky. Jeho výnimočný životný príbeh navyše podčiarkuje fakt, že sa nikdy nemusel odohrať…

image_80

Je známe, že Vašej matke lekári kvôli jej zdravotnému stavu odporučili interrupciu. Ako ste vnímali jej rozhodnutie vtedy, keď ste si už ako dospelý muž uvedomovali, že za život vďačíte jej láske a odvahe?

Cyril Vasiľ: S vďačnosťou, ale súčasne aj ako pochopiteľný a samozrejmý prejav jej koherentnosti medzi tým, v čo verí a tým, čo žije. Keď som ako chlapec videl, ako sa niektorí pochvalne (ale aj tak trochu obdivne) vyjadrovali k tejto téme, nešlo mi do hlavy, čo na tom vidia čudného… Ja som si v detskej jednoduchosti túto otázku pretransformoval do presvedčenia: “Čo sa čudujete, čo ju chválite, veď ako by ma bola mohla nechať zabiť, veď to bola predsa moja mama?!”

Moja mama - tak, ako verím, že aj každá iná matka - by bola predsa ochotná riskovať svoj život, aby zachránila svoje dieťa, ak by mu hrozilo nejaké nebezpečenstvo. To som ako dieťa veľmi dobre cítil a podobne sú o tom presvedčené všetky deti, ktoré prirodzene hľadajú ochranu u svojich rodičov a považujú za logické, že ich rodičia chránia pred každým útokom za každých okolností a za každú cenu, aj keby pritom mali niečo riskovať. Každá matka sa predsa inštinktívne vrhne hoc aj pod rozbehnutý kamión, ak tým môže zachrániť svoje dieťa. Skúste pred očami nejakej mamičky ubližovať jej dieťaťu alebo ho ohrozovať na živote! Skúste to urobiť medvedici, skúste to urobiť levici! A v takýchto situáciách sa predsa z každej matky stáva rozzúrená medvedica či kráľovská levica chrániaca si svoje mláďa… Je teda logické, že aj moja mama urobila takéto rozhodnutie pre moju záchranu. S nasadením vlastného života ma ochránila už aj vtedy, keď som to ešte nemohol cítiť ani vedieť, keď ma ešte nedržala za ruku, ale bol som pod jej srdcom. Už vtedy som totiž bol jej dieťaťom.

Niekto by mohol oponovať, že takáto “inštinktívna ochrana” platí len v prípade narodeného dieťaťa. Logika takéhoto terminologického a psychologického rozlišovania je ale úplne zavádzajúca. Kedy sa dieťa stáva dieťaťom? Až keď sa narodí? Alebo keď mu tento status uzná zákon, ktorý určuje, do ktorého týždňa jeho života mu možno tento život zobrať beztrestne a podľa možnosti “odborne” a rukami “lekára”, teda paradoxne práve toho, ktorého povolaním je človeka liečiť a nie prerušovať? Každá žena, ktorá sa dozvie, že je tehotná, predsa hovorí, že čaká dieťa a nie že sa u nej objavil nejaký plod či zhluk buniek, o osude ktorého ešte bude musieť rozhodnúť. Videli ste už niekedy manželov, ktorí by sa rozprávali: “Tak čo, aké meno dáme tomuto nášmu embryu, keď sa to stane človekom!?” Nenarodené dieťa nie je predsa nejaká bradavica, ktorú je možné nechať si alebo dať si to vziať

Kto z nás žijúcich niekedy uvažoval o sebe samom v týchto termínoch, hovoriaci si: “OK, kedysi som bol to a bolo možné beztrestne ma zabiť/ukončiť a teraz som človek a preto som už zákonom chránený?! Vo svojom dvanástom, dvadsiatomštvrtom či inom týždni som zrazu prestal byť to a stal som sa človekom v zmysle zákona xyz. Zb., bod ten a ten, paragraf ten a ten, v zmysle novely zákona z roku xyrx! A ešte šťastie, že som nebol nejako postihnutý, lebo v niektorých krajoch by som v zmysle zákona xyz. Zb., bod ten a ten, paragraf ten a ten, v zmysle novely zákona z roku xyrx ostal stále len to, resp. niečo, čo by bolo možné zabiť hoc aj len minútu predtým, než by som vyšiel z lona mojej matky! Ale keby ma chceli zabiť o minútu potom – tak to už by vraj našťastie nemohli, lebo to už by zabili človeka. Teda… aspoň nateraz nemohli. Nateraz by totiž ešte museli počkať, až keď bude všeobecne prijatý zákon o eutanázii bez ohľadu na vek, a to bude možné až za nejakú tú chvíľu, keď sa definitívne rozšíria príslušné zákony, ktoré nateraz fungujú ešte len v niektorých tzv. pokrokovejších krajinách.”

Čo jej podľa Vášho názoru najviac pomohlo pri jej rozhodnutí neísť na potrat a priviesť Vás na svet? Ľudsky musela cítiť strach…

Cyril Vasiľ: To, čo prekonáva strach nie je odvaha, ale láska.

image_78

Vyrastali ste v rodine gréckokatolíckeho kňaza a Váš starší brat je takisto kňazom. Ako ste vo Vašej rodine prežívali úctu k životu?

Cyril Vasiľ: Ako niečo úplne prirodzené a samozrejmé. Úcta k životu má dvojakú podobu – úctu k sebe samému, k svojmu vlastnému životu a teda aj zodpovednosť za jeho dobré prežívanie a rovnako aj úctu k životu iných. Existujú predsa niektoré hodnoty, ktoré sú vnímané inštinktívne, ktoré sú všeľudské – aj bez nevyhnutného náboženského rozmeru. Úcta k životu je jednou z nich. Nie je to len výsada nábožensky založených ľudí alebo len tých “bigotných katolíkov”, ktorí sú často terčom mediálneho posmechu. Ak je však tento všeľudský cit podporený aj duchovným motívom, aplikáciou akéhosi vyššieho mravného princípu, potom má človek o dôvod viac a o duchovnú silu navyše, ktoré mu môžu pomôcť správne sa zachovať a rozhodnúť aj v krízových situáciách či pod inou formou stresu a tlaku.

Ako ste sa dostali k svojmu povolaniu a kedy ste začali vnímať, že by ste chceli byť kňazom?

Cyril Vasiľ: Túžba po kňazstve sa u mne objavila už v detstve vďaka hlbokému náboženskému duchu, ktorý bol prežívaný v celej našej rodine. Potom, čo sa v roku 1969 môj otec stal gréckokatolíckym kňazom, som mohol tento vzor vidieť realizovaný aj v konkrétnom každodennom živote. Hoci moji rodičia nikdy do otázky môjho povolania priamo nevstupovali, podporili ho svojím príkladom a samozrejme sa z tohto môjho osobného slobodného rozhodnutia tešili.

Prečo ste sa ako gréckokatolík rozhodli vstúpiť práve do jezuitskej rehole? Čo Vás k tomu motivovalo a bolo pre Vás najvýraznejším impulzom?

Cyril Vasiľ: Ako gréckokatolík som sa musel pred vysviackou rozhodnúť, či chcem prežívať svoje kňazstvo v spojení s manželským životom alebo ako celibátny kňaz. Vybral som si to druhé. Bol som teda pôvodne vysvätený ako celibátny “svetský” kňaz, podliehajúci svojmu biskupovi. Túžba po rehoľnom živote však u mňa bola prítomná už v seminári a jej uskutočnenie sa oddialilo kvôli niektorým technickým ťažkostiam (moja migrácia do Talianska, čakanie na súhlas miestneho biskupa atď.) až do roku 1990. Do rehole som teda vstúpil tri roky po mojom kňazskom svätení. A prečo som si vybral práve jezuitov? To je presne to isté, akoby ste sa šťastne ženatého muža spýtali, prečo si vybral práve túto a nie inú manželku. No pretože je najkrajšia, najlepšia, najmilšia, najmúdrejšia atď., teda aspoň v jeho očiach - teda preto, lebo sa do nej zamiloval. Keby som chcel žartovať, tak by som mohol povedať, že podobne je to aj s voľbou rehole: “Keď si už vyberať, tak prečo nie to najlepšie?! Teda aspoň to, čo cítim, že je najlepšie v mojich očiach a pre mňa samého :) Ale teraz vážne… Osobne mi vždy bola a stále je blízka práve duchovnosť sv. Ignáca, jeho láska k cirkvi, túžba vydať v Božej službe zo seba magis, teda viac. A napokon bol v mojom rozhodnutí prítomný aj aspekt vedomia, že jezuiti sa osobitným spôsobom zaslúžili o rozvoj východných katolíckych cirkví – a táto možnosť spojenia jezuitského a východného bola pre mňa veľmi dôležitá.

image_79

Pokračovanie v druhej časti.

Ďakujeme za rozhovor!

Odber noviniek

Pripojte sa k našej iniciatíve! Prihláste sa na odber noviniek, ktoré občasne rozosielame, a pomôžte meniť atmosféru v našej krajine.