Španielsky biskup José Ignacio Munilla o dôstojnosti ľudského života

Skúsenosť nás učí, že za každou požiadavkou, aj tou najviac pomýlenou, sa skrýva oprávnená hodnota, ktorú treba uznať a chrániť. Ani tento prípad nie je výnimkou: za explicitnou požiadavkou na eutanáziu sa skrýva implicitná prosba o pomoc prostredníctvom paliatívnej starostlivosti, vychádzajúca z hlbokého pocitu bezmocnosti. Faktom je, že Španielsko stále nemá Národný zákon o paliatívnej starostlivosti s príslušným rozpočtovým krytím, ktorý by zahŕňal všetko, čo k tomu patrí: lekársku špecializáciu, jednotky starostlivosti na liečbu bolesti, programy podpory pre pacientov a ich rodiny a podobne. V tejto oblasti síce došlo k významnému pokroku, no ten zatiaľ nestačí. Žiaľ, existuje pokušenie zvoliť si „skratku“ v podobe Zákona o eutanázii a vyhnúť sa tak úsiliu, ktoré si vyžaduje humanitárna snaha o prijatie Zákona o paliatívnej starostlivosti.

Toto počiatočné objasnenie je kľúčové pre pokojné riešenie hlavnej otázky: existuje právo na asistovanú samovraždu? Žiaľ, politická debata sa vyhýba antropologickej otázke. Je však pozoruhodné, že na rozdiel od prípadu umelých potratov sú západné štáty oveľa zdržanlivejšie pri uznávaní údajného práva na eutanáziu. Môže to byť preto, že je nemožné bojovať proti spoločenskému fenoménu samovrážd – ktorý je hlavnou príčinou smrti v určitých vekových skupinách – a zároveň legalizovať eutanáziu, pretože „sa nedá fúkať aj prehĺtať naraz“? Alebo je to kvôli oprávnenej obave zo šmykľavého svahu, ako sa to stalo v Holandsku a Belgicku, kde bola eutanázia uznaná u psychiatrických pacientov a novorodencov – samozrejme bez akejkoľvek možnosti ich osobného súhlasu? Alebo preto, že na rozdiel od interrupcií si hypotetickí pasívni účastníci eutanázie stále zachovávajú volebné právo?

Kľúčom k riešeniu debaty o eutanázii, podobne ako v prípade umelých potratov, je schopnosť postaviť sa otázke dôstojnosti ľudského života. Žiaľ, absencia filozofie a náboženstva vo vzdelávacích osnovách formovala spoločenskú citlivosť výlučne na základe emocionálnych vplyvov. Je zrejmé, že potláčanie racionality v prospech emocionality, v kombinácii s individualizmom a utilitarizmom, výrazne sťažuje objektívne rozlišovanie.

My veriaci – bez ohľadu na náboženské vyznanie – aj neveriaci musíme budovať naše spoločenské spolužitie na základoch prirodzeného zákona. Skutočnosť, že začiatok a koniec života nám nepatria, má svoje opodstatnenie: dôstojnosť ľudskej bytosti ďaleko presahuje dôstojnosť zvyšku prírody. Konečná dôstojnosť ľudského bytia spočíva v jeho duchovnej podstate, nielen v jeho užitočnosti, náladách, obľúbenosti, romantických úspechoch, zdraví, ekonomickej situácii alebo iných faktoroch, ktoré – nech sú akokoľvek vplyvné – nedokážu úplne vystihnúť ľudskú dôstojnosť. Stručne to rozvediem:

1. „Byť“ presahuje „mať“: Najchudobnejší človek na zemi má tú istú dôstojnosť ako Bill Gates alebo Jeff Bezos.

2. „Byť“ presahuje „konať“: Profil na LinkedIn-e neurčuje ľudskú dôstojnosť. Brilantní inžinieri zo Silicon Valley majú tú istú dôstojnosť – ani väčšiu, ani menšiu – ako robotníci, ktorí uťahujú skrutky na výrobnej linke.

3. „Byť“ presahuje zmyslové schopnosti: Schopnosť vyjadriť sa a zmyslové schopnosti podstatne nemenia ľudskú dôstojnosť. Nevidiaci alebo nemý človek má tú istú dôstojnosť ako moderátor v hlavnom vysielacom čase.

4. „Byť“ presahuje „afektivitu“: Toto konštatujem s vedomím, že žijeme v emocionalistickej kultúre, ktorá sa snaží nahradiť racionalitu zbožštením emocionality (čo vidno napríklad v reklame). Musíme si však uvedomiť, že emócie sú späté s kultúrnymi, výchovnými, biologickými a psychiatrickými podmienkami. Hoci sú emócie dôležité, ľudská dôstojnosť prevyšuje emocionálny vplyv vyvolaný rôznymi okolnosťami.

5. „Byť“ presahuje „chcieť“: Ako bolo uvedené, naša vôľa nie je tým, čo priviedlo život k existencii; skôr život dal vznik našej vôli. Keď sa „chcieť“ stavia proti „byť“, ide o krízu identity, ktorá pramení zo zabudnutého základu ľudskej dôstojnosti.

Ľudská dôstojnosť je zakorenená v našej osobnej podstate, ktorá presahuje čisto biologickú rovinu. Predovšetkým som syn/dcéra, otec/matka, manžel/ka, súrodenec – a práve toto z nás robí bytosti hodné bezpodmienečnej lásky, bez ohľadu na naše zásluhy, obmedzenia či dokonca emocionálne schopnosti. Áno, láska nekonečne prevyšuje ľudské emócie!

Chcem upriamiť pozornosť na výrok, ktorý často počúvame od starších ľudí (a ktorý môže naznačovať emocionálnu manipuláciu za údajne slobodným rozhodnutím sa pre eutanáziu): „Za nič na svete by som nechcel/a na staré kolená byť niekomu na ťarchu!“ Je to myšlienka vychádzajúca z dobrosrdečnosti, no je hlboko mylná – starať sa o našich rodičov nás dôstojne formuje ako deti a uchraňuje nás pred plytkosťou života. Nemôžu to byť práve starí, chorí a zdravotne znevýhodnení, ktorí nám pomáhajú rozpoznať neporušiteľnú hodnotu a dôstojnosť ľudského života?

Zdroj: Vigil 40 Magazine, 1st Semester 2025, autor: Mons. José Ignacio Munilla, preklad: Martina Bednáriková