Na to, aby sme mohli v živote okúsiť to najlepšie, čo si pre nás Boh pripravil, sa musíme vzdať svojich vlastných plánov. V druhej časti nášho rozhovoru s Prof. ThDr. ICODr. Cyrilom Vasiľom, SJ, PhD. sa dočítate nielen o jeho veľkej túžbe zvíťaziť nad strachom z neplánovaného, ale aj o jeho veľkej životnej sile a chuti bojovať.

image_84

Ako vnímate súčasný celosvetový trend útokov zameraných na život? Stotožňujete sa s pojmom “civilizácia smrti”, ktorý v tejto súvislosti zvykol používať sv. Ján Pavol II.?

Cyril Vasiľ: Sv. Ján Pavol II. bol nielen pápež a teológ, ale aj hlboký znalec ľudskej duše, svedok, súčasník a aj účastník epochálnych zmien, ktoré charakterizovali XX. storočie. Bol ideologickým odporcom dvoch obludných totalitných režimov, ktoré zakrvavili svet ešte počas jeho života. Ani tieto režimy s ich GULAG-mi a krematóriami vyhladzovacích táborov však v efektívnosti šírenia smrti nedosiahli rozmery, aké dosahuje dnešná ideológia liberalizácie umelého potratu, kapilárne šírená a transverzále prijímaná. Ide pritom o rádovo, resp. exponenciálne iné - väčšie zlo, a to nielen preto, že počtom obetí prevyšuje obete komunizmu i nacizmu, ale predovšetkým svojou vnútornou zvrátenosťou.

Pri predchádzajúcich zločinných režimoch išlo o viditeľné, zrejmé zlo, ktoré za také považovali a preto odsudzovali všetci slušní ľudia a ktoré bolo definitívne odsúdené aj súdom dejín. V prípade dnešnej neúcty k ľudskému životu ide o zlo, ktoré z nevedomosti, poblúdenia, z pocitu falošnej slobody alebo pohodlnosti a egoizmu povýšeného na najvyššie rozhodovacie kritérium sú náklonní schvaľovať dokonca aj tzv. slušní ľudia a ktoré na svoje neodmysliteľné, neodpustiteľné a preto o to strašnejšie odsúdenie dejinami ešte len čaká.

V tejto súvislosti je teda celkom oprávnené hovoriť o šírení civilizácie smrti, a to dokonca aj v takej miere, že pokračovanie tejto tendencie neúcty k životu postupne privádza k smrti aj samotnú civilizáciu, ktorá sa stotožňuje s takto prejavovanou neúctou k životu. Nie náhodou dnešní polici a myslitelia píšu knihy, ako napr. “Smrť Západu” (P. Buchanan), či “Koniec histórie” (F. Fukuyama)… Asi nikto však nepochopil a nevysvetlil vnútornú spojitosť  existujúcu medzi viacerými spoločenskými javmi a ich ideovými koreňmi lepšie ako práve sv. Ján Pavol II.

Odkiaľ sa tieto útoky berú? Aké je ich ideologické a historické pozadie?

Cyril Vasiľ: Z teologického pohľadu môžeme vidieť, že pokušenie rozhodovať o definovaní dobra a zla, teda o tom, čo je výlučným právom Najvyššieho Dobra - teda právom Božím - je tým najstarším a najstrašnejším ľudským pokušením. V knihe Genezis čítame o pokúšaní ľstivého večného Božieho nepriateľa, diabla, ktorý nielen v rajskej minulosti ľudstva, ale počas celej histórie sipotavo šepoce do ucha každého človeka svoje sladko-slizké slová o tom, že Boh si chce človeka podriadiť a obmedzovať ho, a preto vzopretie sa jeho príkazom bude šancou pre rast človeka: “Otvoria sa vám oči a vy budete ako Boh, budete poznať dobro a zlo” (Gn 3,5).

Samozrejme, nemôžeme pritom zvaľovať vinu len na Zlého a na Pokušiteľa, ale musíme pripustiť, ako hovoril Pán Ježiš, že za zlo vo svete je v istej miere zodpovedný aj každý z nás, “lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť, rúhanie, pýcha, hlúposť. Všetky tieto zlá vychádzajú znútra a poškvrňujú človeka.” (Mk 7,21).

Všetky tieto pokúšania a na nich vybudované princípy si potom v jednotlivých historických obdobiach, kultúrach a filozofiách už potom nájdu svojich pseudo-mesiášov, falošných prorokov i zúrivých apoštolov, či prostoduché hlásne trúby ako i masu ovplyvniteľného, pritakávajúceho davu schopného morálne či fyzicky ušliapať, ba dokonca umlátiť každého, kto by sa odvážil ísť proti jeho strhujúcemu prúdu.

image_81

Ako by sa mal dnešný kresťan zachovať v situáciách, v ktorých je priamo alebo nepriamo konfrontovaný s ťažkými morálnymi dilemami týkajúcimi sa ľudského života?

Cyril Vasiľ: Ak ide naozaj o kresťana – teda o človeka, ktorý si je vedomý, že žije pred Božou tvárou – tak asi najlepšiu odpoveď či priam návod poskytuje jedna z modlitieb byzantskej liturgie sv. Jána Zlatoústeho:

V pochybnostiach a dilemách je treba obrátiť sa na Pána s modlitbou, ktorú recitujeme pred počúvaním slov evanjelia, tejto Radostnej zvesti o Živote: „Láskyplný Pane, rozsvieť v našich srdciach neuhasínajúce svetlo Tvojho božského poznania a otvor náš duchovný zrak, aby sme chápali Tvoju evanjeliovú náuku. Vlož do nás bázeň pred Tvojimi prikázaniami, aby sme premáhali žiadosti tela, viedli duchovný život a vo všetkom zmýšľali a konali tak, ako sa to páči Tebe.“

Čo nám ako kresťanom o ľudskom živote hovorí Ježiš Kristus a aké je Jeho posolstvo?

Cyril Vasiľ: V podstate je možné nájsť celé jeho posolstvo o vzťahu k človeku a o úcte k životu iného zhrnuté v jeho slovách: “Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.” (Mt 25, 40)

Potom už nasledujú len dve možnosti, ktorú nepripúšťajú kompromisné, politicky korektné, všeobecne prijateľné a pohodlné riešenie, ale skôr jednoduchý binárny kód - taký jednoduchý a nekompromisný, ako je nekompromisný rozdiel medzi životom a smrťou.

Ježiš Kristus nás pred 2000 rokmi upozornil, že sa nám na konci vekov, na začiatku nového veku, na prahu našej večnosti, prihovorí buď týmito slovami plnými radosti: “Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta” (Mt 25, 34) alebo pre nás zaznie Jeho strašný ortieľ: “Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom!” (Mt 25,41)

Vo vedomí tohto definitívneho rozhodnutia sa preto už teraz v našej východnej liturgii modlíme: “Pokojné kresťanské dovŕšenie nášho života bez bolesti a zahanbenia, dobrú odpoveď na prísnom Kristovom súde, prosme si od Pána.”

Ako ste počas svojich stretnutí s ľuďmi vnímali ženy, ktoré sa rozhodli pre interrupciu a celé ich okolie, ktoré ovplyvnilo či zasiahlo ich rozhodnutie?

Cyril Vasiľ: Okrem prípadov tzv. vnútorného fóra – teda svätých spovedí, o ktorých nemôžem hovoriť - som sa stretol s otázkou interrupcie len v niekoľkých prípadoch. Išlo o rozhodnutie dramatické, bolestné a zanechávajúce hlbokú traumu, a to najmä potom, keď sa “problém vyriešil” umelým potratom. Často si totiž žena – ale rovnako aj každý iný účastník potratu ako súhlasiaci otec, povzbudzujúca stará mama, či “skúsená” priateľka alebo kolegyňa – až dodatočne uvedomí, že v skutočnosti sa onen “problém nevyriešil”, ale len zmenil, pričom ale ostal natrvalo zapísaný v osobnej pamäti a nezmazateľne aj vo večnosti.

“To čo sa stalo, už sa neodstane” – hovorí staré príslovie. Pokiaľ nejde o psychicky a citovo celkom splošteného jedinca, tak ani vedomie civilnoprávnej beztrestnosti, ani psychoterapia, ba dokonca ani najhlbšie duchovne prežité pokánie, sviatostné odpustenie a zmierenie nemôžu vymazať jednoduché uvedomovanie si faktu, že už nič nenavráti život dieťatku, ktoré mohlo žiť, ktoré sa mohlo stať radosťou i životnou oporou svojej matky, svojich rodičov, svojej rodiny, prínosom pre všetkých ľudí… Toto vedomie sa nedá zo svedomia vymazať – dá sa iba prijať s vedomím hlbokej kajúcej ľútosti, alebo sa môže dočasne zahlušiť, prekryť sebaľútosťou a najčastejšie aj precitlivenosťou alebo podráždenosťou, ba priam agresivitou voči čomukoľvek a komukoľvek, kto sa negatívne vyjadruje k téme potratu.

A pritom často by ženy takéto rozhodnutia možno nikdy neboli urobili, keby boli cítili väčšiu podporu zo strany ich najbližších príbuzných a priateľov… Keby k tomu neboli motivované, ba niekedy dokonca priamo navádzané ideologicky deformovanou verejnou mienkou a neraz aj zľahčujúcimi argumentami niektorých lekárov, ktorí nepovažujú ochranu nenarodeného života za svoju prioritu a neoddeliteľnú súčasť etického kódexu či Hippokratovej prísahy, možno by k takému radikálnemu riešeniu nikdy nepristúpili.

Čo by ste odkázali ženám, ktoré sa nachádzajú v kritickej situácii a interrupciu vnímajú ako jediné východisko?

Cyril Vasiľ: Aby sa odvážne pustili do boja, predovšetkým do boja proti strachu, panike a obavám. Aby k tomu využili všetky dostupné ľudské, psychologické i duchovné prostriedky. Aby hľadali pomoc a radu u skutočných priateľov i u dnes už existujúcich poradenských a pomocných inštitúcií.

Ak už majú iné deti, aby si ich pritúlili a zadívali sa na chvíľu do ich očí, aby ich pohladili, keď budú usínať a aby si na ich mieste predstavili to dieťa, ktoré nosia pod srdcom - alebo aby si predstavili, čo by asi pociťovali, keby to dieťa, ktoré práve teraz hladia, naraz v ich rukách zomrelo.

Odkázal by som im, aby sa jednoducho postavili pred zrkadlo, skúmavo sa zahľadeli na seba samé a potom sa usmiali a povedali si: “Neboj sa, moja, zvládneš to!” Možno im to isté bude v tej chvíli nečujne šepotať aj ich anjel strážny i anjel strážny ich dieťatka. A keby vražedné pokušenie neprestávalo, tak nech si predstavia, či by sa v prípade, keby mu podľahli, ešte dokázali každý deň znovu na seba zadívať v zrkadle s tou istou radosťou a spokojnou vyrovnanosťou; či by sa na tvár v zrkadle vedeli usmiať a pochváliť ju: “No, moja, vidíš, že si to zvládla!” …alebo koho by tam vlastne dennodenne uzreli?

Možno by som im nakoniec povedal: Ženy, ste pýchou, krásou a ozdobou tvorstva, ste darkyne toho najcennejšieho, ste prameňom života, ste kráľovné… Bojujte teda za svoje dieťa ako nebojácne kráľovné, ako neporaziteľné levice, veď vaše dieťa teraz ešte nemá nikoho iného, kto by ho obránil, len vás. Keď ho teraz ubránite pred svorkou hyenských vražedných pokušení a vonkajších i vnútorných smrtonosných nahováraní, možno to bude práve ono, ktoré raz bude brániť vás, možno to bude nakoniec práve ono, ktoré pri vás ostane, keď vás všetci ostatní opustia či priamo zradia, keď sa ocitnete v ešte väčšej samote a úzkosti, než v akej ste teraz.

image_83

Ďakujeme za rozhovor!

Odber noviniek

Pripojte sa k našej iniciatíve! Prihláste sa na odber noviniek, ktoré občasne rozosielame, a pomôžte meniť atmosféru v našej krajine.