Osemnásť rokov pracujem ako gynekológ-pôrodník. Poslanie, ktoré mi je zverené, ma zároveň napĺňa a mám ho rád. No nie každý deň mi prináša uspokojenie po práci. Veľa dní vyvoláva vo mne negatívne pocity alebo nesmiernu únavu. A potom čiastočne trpí manželka a naše tri deti. Je to údel, ktorý musí človek prijať; nesmie sa pritom veľmi zamýšľať nad drobnosťami či nepochopením zo strany ľudí. Veľakrát musím bojovať sám so sebou, aby som napriek psychickej a fyzickej únave nestratil koncentráciu a aspoň mierne dobrú náladu. Vždy sa vraciam k tomu, čo ma viedlo k môjmu povolaniu, aby som si v hlave obnovil pamäťové stopy a v srdci pocity, ktoré sprevádzali moje rozhodnutie.

image_66

Ako študent medicíny som mal možnosť praxovať na gynekologicko-pôrodníckom oddelení. V tom čase sa mi venoval jeden starší lekár. Počas praxe som odviedol 3 pôrody, čo bolo v tom čase na medika veľmi neobvyklé. S odstupom času to vnímam ešte intenzívnejšie, lebo to viem posúdiť na základe mojich teraz už osobných skúseností. Je dobré, ak sa nevzdávame svojich túžob a robíme všetko najlepšie, ako vieme, aby z našej strany nebola prekážka k ich naplneniu. Potom je pole pripravené na siatie milostí. Vnímam to na aktuálnej generácii študentov medicíny. Štúdium je veľmi náročné a intenzívne preverí hranice mentálnych a psychických schopností. A to je dobre. Problém vidím v motivácii dnešnej generácie, individualizácii myslenia a nezáujmu o širší pohľad na pacienta, ako je len úzko medicínsky. A nie je ani priestor, aby budúci lekári trénovali svoje “človečenstvo” aspoň do tej miery, ktorú môžeme nazvať humanizmom. Aby boli v budúcnosti schopní rozlišovať a dobre sa rozhodovať v hraničných situáciách.

Sám som nemal ľahkú cestu k svojmu povolaniu, ale vnímam, že to nebolo na škodu. Všetko, čím som si prešiel, som neskôr použil v rôznych situáciách, ktoré priniesol reálny život. Veľa vecí som sa musel zrieknuť a radosť mi priniesli napokon tie, ktoré som pokladal za odpad. Aj veľa situácií a výkonov, na ktorých mi veľmi záležalo, nevyšlo. V tej chvíli som vždy prehodnocoval svoje poslanie a snažil som sa vnímať prítomnosť autority Boha (“keď je núdza najvyššia, pomoc…”).

Postupne sa dostávame k tomu, že otvorený postoj v určitých situáciách prináša nevýhody. Je jasné, že ak lekár odmietne vykonávať umelé potraty, nebude ho kolektív zbožňovať. Spoločnosť postupne dozrieva (aspoň dúfam), aby si nevybíjala zlosť na tých, ktorí sa tak rozhodnú. Aby sa neukájalo spoločné svedomie tým, že bude zabezpečená uniformita v tejto oblasti tak, že nebude možné tento výkon odmietnuť. A každý, kto odmietne, bude hodnotený ako narušiteľ tejto harmónie. Výkričník, ktorý z času na čas stojí v ceste a narušuje svedomie, čím potvrdzuje nevypovedané nepriateľstvo. Nakoniec, každý človek má inú mieru poznania a podľa toho limituje svoje svedomie. Ide o to, aby ľudia, ktorí poctivo vykonávajú svoju prácu, neboli znevýhodňovaní a zosmiešňovaní väčšinovou spoločnosťou. Nič viac a nič menej. Najčastejší argument, ktorý som počul, bol, že ak máš problém s potratmi, mal si ísť robiť internú medicínu. A  napokon, takto podobne to vyjadrila aj bývalá slovenská premiérka. Preto si nesmierne vážim tých kolegov, ktorí s umelými potratmi nemajú problém, ale zároveň akceptujú opačný postoj a nevyvodzujú žiadne konzekvencie. Ale to je dlhý proces.

Pozrel som si film o Jeromovi Lejeunovi. Nesie názov “Zabiť alebo nezabiť, to je otázka”. Je o vedcovi, ktorý objavil genetickú príčinu Downovho syndrómu. V roku 1959 objavil v mikroskope to, čomu hovoríme trizómia 21. chromozómu. Kolegovia ho presviedčali, aby sa prísne držal medicínskych a vedeckých princípov pri prezentácii svojho prelomového objavu (kto by to dnes ustál?!). Šlo o to, že ho ako významného francúzskeho vedca pozvali do Ameriky, aby prevzal najvyššie vedecké vyznamenanie v oblasti genetiky – William Allen Memorial Award. On však svoju inauguračnú reč využil na to, aby prehovoril v prospech detí s Downovým syndrómom a ich rodičov. Presne vedel, do čoho ide. Svoje slová do prejavu skladal veľmi dlho a počas slávnostnej reči povedal aj nasledovné: “Tisíce rokov medicína bojuje o zdravie, proti chorobám a smrti. Zmena alebo prevrátenie tohto poriadku by medicínu zmenila navždy.” A ešte v ten istý večer svojej manželke napísal slová: “Dnes som prišiel o svoju Nobelovu cenu.” Neskôr ho vylúčili z vedeckej, medicínskej a politickej elity. Nie je to práve ľudský happyend, ale dnes je z neho kandidát na blahorečenie.

Týmto príbehom chcem povedať, že ľudská sláva nie je všetko. Aj keď po nej túžime. Budeme však hodnotení aj z maličkostí - či sme sa zastali slabšieho, pomohli chorému, opatrili biedneho… Väčšina žien, ktoré prišli ku mne s rozhodnutím ísť na potrat, nakoniec aj na potrat šla. A veľakrát boli dôvody úplne iracionálne. Hoci skúsiť rozmýšľať mozgom danej ženy v tom okamihu by bolo určite veľmi podnetné. Isteže sa našli aj ženy, ktoré boli v ťažkej sociálnej či zdravotnej situácii. Ale to je len menšina. Zaujímavé je, že aj keď tým sociálne odkázaným bola ponúknutá reálna pomoc (teda úplne konkrétna suma a ubytovanie), zväčša ju odmietli. Na druhej strane stojí menšina tých, ktoré vyhrali svoj boj. Už len to, že žene automaticky nepodáte žiadosť o potrat do ruky je veľká vec, ktorú po určitom čase oceňujú. Postupná debata na túto tému je veľmi náročná, ale zároveň veľmi potrebná.

V jesenný podvečer prišla za mnou pacientka, že je tehotná a chce ísť na potrat. Bola to bývalá narkomanka, teraz však abstinujúca. Počas užívania drog dostala žltačku typu C, čo je zákerné ochorenie, ak sa včas nelieči. Ona bola, našťastie, liečená včas - s veľmi dobrými výsledkami. Ak by som to zobral medicínsky, tak mala množstvo dôvodov rozhodnúť sa ukončiť tehotenstvo. Veľmi dlho som s ňou hovoril. Odchádzal som domov po celom dni vyčerpaný a ešte frustrovaný predpokladaným neúspechom debaty. Pacientku som viac nevidel. Ale veľmi často som na ňu myslel a niečo za ňu obetoval. Asi o rok a pol neskôr som nakladal do auta nákup a niekto na mňa z druhej strany cesty zakričal: “Doktor, doktor, to som ja. Nepamätáte si ma?” “Nepamätám,” podišiel som bližšie a ona sa mi zdala povedomá… Následne povedala: “Nekonečne vám ďakujem za môjho syna. Keby som nebola u Vás, tak ho nemám. Držím sa, nefetujem, veľmi sa teším. Má už pol roka, je to moje všetko, iné deti už asi mať nebudem. Cítim sa veľmi dobre aj s ostatnými vecami.”

A poteší ma aj pohľad na dievča vo veku môjho syna, ktoré sa nemuselo narodiť a zažil som s nimi ten boj… A tu sme konečne pri tom, prečo chcem podporiť práve 40 dní za život. Slovenskom “otriasli” mnohé kampane v tejto oblasti. Žiadna úspešná. Len opovrhnutie, nadávky, prípadne trestné oznámenia. Vy prichádzate s niečím, čo má šancu. Osobná obeta, hoci v tichosti, je viac ako billboard. Osobná modlitba, hoci v tichosti, je viac ako dramatická fotografia. Vytrvalosť v dobrom a túžba po dobre je predpoklad, že do otvorených dverí vstúpi milosrdenstvo a pravda navzájom. A vtedy sa začnú diať veľké veci. Nie cez oči, ale skrze srdce.

MUDr. Marek Dráb, PhD.

Odber noviniek

Pripojte sa k našej iniciatíve! Prihláste sa na odber noviniek, ktoré občasne rozosielame, a pomôžte meniť atmosféru v našej krajine.