Projekt Ráchelina vinica je zameraný na pomoc pre všetkých, ktorí sú zranení po potrate – ženy, ale aj muži, zdravotnícki pracovníci i rodinní príslušníci, ktorí trpia postpotratovým syndrómom. Prinášame vám svedectvo účastníčky programu Patricie Sandovalovej, dnes známej pro-life aktivistky, ktorá sa programu Ráchelina vinica sama zúčastnila a uzdravila sa na ňom zo svojich 3 umelých potratov.

image_366

Ešte v ten istý deň som šla na internet. Zistila som, že duchovné obnovy Ráchelinej vinice sa budú onedlho konať aj v mojom okolí. Na naliehanie Sarah som napokon zdráhavo súhlasila s tým, že jej dovolím, aby organizátorom dala moje číslo. Samozrejme, pokiaľ všetko zostane úplne dôverné. Onedlho som začala dostávať telefonáty, ktoré som sa však neodvážila prijať. Ale keď som si prehrala niekoľko krásnych správ v odkazovej schránke a ďalšie povzbudzujúce správy od Sarah, rozhodla som sa zavolať späť.

Neuvedomila som si, že som sa ocitla uprostred prijímacieho pohovoru. Hlas organizátorky znel tak upokojujúco a ústretovo, že rozhovor s ňou na moje prekvapenie utíšil moje obavy. Nedokázala som sa sústrediť na to, že sme sa pokojne rozprávali o mojich potratoch a že to bolo v poriadku – hoci ma prenikol šíp úzkosti, keď som vyslovila slovo „tri“. Desať rokov som o tom nikomu nepovedala. V jej hlase som však nepočula odsudzovanie, len pochopenie. Keď mi položila zopár základných otázok, milá neznáma menom Valerie na moju úľavu povedala: „Patricia, je mi to ľúto, ale duchovné obnovy sú už naplnené a nemáme žiadne voľné miesta.“

„Dobre,“ pomyslela som si. „Napokon to nebola Božia vôľa. Nie je to moja chyba. Aspoň som to skúsila.“

Valerie pokračovala: „Ak je to Božia vôľa, niekto to zruší a miesto pre vás sa uvoľní.“ Začala som sa hneď modliť, aby sa nič neuvoľnilo. Ale Boha moje prosby nezaujímali. Deň pred začiatkom duchovnej obnovy mi Valerie zavolala a povedala, že sa pre mňa zázrakom uvoľnilo miesto. „Sme radi, že prídete!“

„Ó, skvelé,“ povedala som zo žartu. Celý deň som si vymýšľala rôzne výhovorky. Jednoducho som tam nechcela ísť. Na druhý deň, v piatok, som dostala hneď niekoľko povzbudivých SMS od Sarah. Zakaždým, keď nejaká prišla, sa moja myseľ voči obnove búrila: „Toto naozaj nepotrebujem. Som k tomu prinútená… Nemôžem uveriť, že sa ľudia dozvedia, koľko potratov som mala… Nezvládnem ich posudzovanie… Nepotrebujem žiadne uzdravenie… Môžem predsa ísť o rok…“ Napokon som sa takmer proti svojej vôli prinútila nasadnúť do auta. Žilami mi pulzoval strach a lapala som po dychu. Aby som nabrala odvahu, pomyslela som si: „Idem tam jednoducho preto, aby som potešila Boha a mala to za sebou. Nejako sa uzdravím a to je všetko. Mám toho dosť. Nikto iný sa o mojich potratoch nedozvie. Už nikdy nebudem musieť riešiť túto tému.“

Keď som prišla do exercičného domu, telo sa mi chvelo. Bola to moja prvá niekoľkodňová duchovná obnova. Zaplavili ma spomienky na duchovnú obnovu o. Sudaca. „Keď som už tu, nemôžem utiecť! Čo budem robiť? Možno by som sa mala otočiť.“ Ale keď som videla, ako na mňa dvaja ľudia mávajú, pulz sa mi spomalil. Bol to rehoľný brat s vľúdnou tvárou, ktorý mal na sebe hnedý karmelitánsky habit, a vedľa neho krásna mladá žena s milým úsmevom. Pomohli mi s batožinou a prijali ma s takou láskou, že som sa prestala chvieť. Keď sme vošli dnu, obzerala som sa okolo seba, či nestretnem niekoho, kto by ma mohol spoznať, hoci Valerie ma ubezpečila, že šance sú takmer nulové. „Fíha! Mala pravdu.“ Potom sa ku mne natiahli dve ruky. Zrazu som objímala Valerie.

Išla som na Ráchelinu vinicu nevediac, čo v sebe nosím. Tak dlho som potláčala bolesť zo svojich potratov, že som si vôbec neuvedomovala, ako veľmi potrebujem uzdravenie. Prostredníctvom cvičení, modlitieb a podpornej atmosféry som sa počas toho víkendu uzdravila z potratov. Zároveň zázrakom zmizli aj mnohé dlhotrvajúce bolesti, ktoré spôsobili niektoré okolnosti z minulosti a rôzne výčitky. Počas Ráchelinej vinice som nezažila odsúdenie, ale odpustenie. Všetci sme pádlovali v rovnakom člne. Báli sme sa, že nás strhnú prúdy, ktoré tak dorážali na naše duše. Našli sme bezpečné miesta jedna v druhej a v Bohu.

Každé cvičenie mi otvorilo nový rozmer uzdravenia, ale najvýraznejšie ma ovplyvnil jeden okamih. V sobotu večer mi Pán dal dar, ktorý mi zmenil život. Bola som pohrúžená do modlitby so zavretými očami, keď som sa zrazu ocitla na trávnatom poli. Vo videní som si všimla tri deti, ktoré stáli vedľa seba v diaľke trochu strnulo, rovnako ako tri fatimské deti, ktorým sa v Portugalsku zjavila Panna Mária. V duchu som vedela, že je to stretnutie s Bohom. Pochopila som, že Panna Mária sama pripravila tieto deti, dokonca ich na túto príležitosť obliekla. Bezpochyby som vedela, že tie deti sú moje.

Srdce mi naplnila zvláštna zmes radosti a smútku. Deti som videla jasne, ale bez farieb, lebo celé videnie bolo čiernobiele. Najstaršie a najvyššie dieťa stálo vľavo: bolo to dievča asi vo veku 9 rokov. Malo na sebe blúzku s dlhými rukávmi pod rovnými šatami so štvorcovým výstrihom, ktoré jej siahali po kolená. Všimla som si, že vyzerala ako ja, keď som bola malá – bola útla, mala veľké oči a stredne dlhé hnedé vlasy. Zdalo sa však, že jej osobnosť je rezervovanejšia a vážnejšia než tá moja. Po jej ľavici (po mojej pravici) bol nápadne pekný chlapec. Bol o niečo nižší než ona a mal asi 7 rokov. Mal črty po Saulovi – po svojom otcovi. Stál placho a hanblivo s ramenami zhrbenými mierne dopredu. V kockovaných kraťasoch s trakmi, ponožkami až po kolená a baretkou vyzeral rozkošne. Vždy som chcela svojho syna takto obliekať. Tretie dieťa, asi 6-ročné dievčatko, malo okrúhlu tvár podobnú bábike a nepodobalo sa ani na mňa, ani na Saula. Vrchná časť jej dlhých hnedých vlasov bola stiahnutá do vrkoča a zvyšné vlasy, ktoré jej siahali až po pás, sa na končekoch kučeravili. Mala oblečenú gombíkovú blúzku s krátkymi rukávmi a károvanú sukňu. Mala veselý úsmev.

Všetky tri deti vyzerali, akoby sa ani neodvážili pohnúť, len aby sa mi ich špeciálne oblečenie zdalo úplne dokonalé. Potom som sa zapozerala na tvár môjho najmladšieho dievčaťa. Bola som pri nej tak blízko, že som videla jamku na jej ľavom líci. Keď ma zbadala, odhodila všetku vážnosť a začala skákať od radosti. Otočila hlavu nabok (a vtedy som si všimla jej vrkoč), schytila bratovu košeľu a začala nadšene volať: „Prichádza! Prichádza!“ Môj duch vedel, že sa za mňa modlili a dlho sa na toto zvláštne stretnutie tešili. Keď som podišla k nim, uvedomila som si, že aj ja. Naše tváre sa roztiahli v radostných úsmevoch. Obdivovali sme jeden druhého s láskou hlbšou než slová. Potom videnie zmizlo.

Bola som smutná, že som ich stratila z dohľadu, ale súčasne som cítila veľkú radosť. Nikdy som na potraty nemyslela ako na svoje deti. Teraz som bez štipky pochybností vedela, že nielenže existujú, ale stále žijú – a nielenže žijú, ale vychutnávajú si nebeské radosti. Bol to jedinečný dar. Už som nebola vrahom. Bola som mamou. Skutočnosť, že jedného dňa znova uvidím svoje deti – nie na chvíľu, nie na jeden deň, ale po celú večnosť – bola nad moje ľudské chápanie milosrdenstva.

Svoje tri deti som pomenovala Mariana na počesť Panny Márie, Emmanuel na počesť Ježiša a Rosie podľa svätého ruženca. Tešila som sa z vedomia, že ma skutočne milujú. Nachádzali sa v Božej prítomnosti. Boli také čisté, že mi už dávno odpustili. Ako by mi mohli neodpustiť? Keď som si uvedomila, že za mňa – svoju matku – orodujú už desať rokov môjho života, bola som naplnená vďačnosťou. Ten víkend sa moje potraty zmenili z neodpustiteľných škvŕn na mojej duši na ľudské chyby, ktoré prikryl kríž. Prostredníctvom kríža ma Ježiš zahŕňal láskou. Písmo malo pravdu. „Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré; tým, čo sú povolaní podľa jeho rozhodnutia“ (Rim 8,28).

V tú noc som svojim deťom napísala tento prísľub: „Keďže som vám nedala šancu žiť a kráčať po zemi, urobím všetko, čo je v mojich silách, aby som bránila život. Stanem sa hlasom pre tých, ktorí žiaden nemajú.“

Svedectvo pochádza z knihy V osídlach smrti, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.

Odber noviniek

Pripojte sa k našej iniciatíve! Prihláste sa na odber noviniek, modlitieb a zamyslení a pomôžte meniť atmosféru v našej krajine.