Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, čo motivuje dnešných mladých ľudí k pro-life názorom? Opýtali sme sa ich za Vás. Veríme, že ich svedectvá povzbudia k ochrane našich najmenších aj Vás!

terezia.JPG

Som pro-life, pretože si vážim život vo všetkých jeho podobách. Spolu s vierou v Boha pre mňa môj život predstavuje to najcennejšie, čo na tomto svete mám. Zo všetkých síl sa preto snažím chrániť nielen svoj život, ale aj životy všetkých ostatných. Človek a spoločnosť sa totiž môžu rozvíjať len za predpokladu, že život v každej forme chránia a podporujú. Život predsa predstavuje budúcnosť, nádej a pokračovanie ľudstva! Zo svojho života mám radosť a viem, že rovnako, ako je môj život veľkým prínosom pre ľudí okolo mňa, sú aj životy iných ľudí obohatením pre mňa samú.

Terézia


matus.JPG

Krása života má mnoho tvárí. Príbeh každého človeka je úplne jedinečný. Tak, ako má každý jeden z nás unikátnu DNA, bez ktorej by ľudské telo nemohlo existovať, má každý človek aj dušu, bez ktorej by bol iba biologickou bytosťou. Jedinečnosť človeka však spočíva práve v jeho rozume, slobodnej vôli a schopnosti milovať. Vo svojej najhlbšej podstate túži každý človek milovať a byť milovaný. Jedine láska napĺňa zmysel nášho bytia a človek, ktorý nemiluje, nedokáže byť naplnený. Kto túži zomrieť z dôvodu bolesti a utrpenia, ktorým v našej každodennosti čelíme, nemiluje. Tým vlastne odmieta seba ako človeka, ktorý je vrcholom krásy v celom vesmíre. Ja sám odmietam takúto smrť - smrť bez hlbokého zmyslu lásky - pretože takáto smrť v sebe nesie prázdnotu, deštrukciu a ničotu. Pravá láska je plná, živá, žiarivá, vznešená a krásna. Hoci ju v realite často vidno i špinavú, unavenú, či ubolenú, pod povrchom sa jej pravosť nikdy nemení. Verím, že iba v láske môže človek nájsť skutočný zmysel svojho života. Túžim, aby sme sa v našom každodennom kráčaní životom dokázali aspoň na chvíľu zastaviť, pozrieť sa na seba a povedať si, že sme dnes vykročili smerom k láske, pravde, dobru a kráse. Projekt 40 dní za život je práve takouto príležitosťou zamyslieť sa, či prijímame pravdu o sebe, o druhých, o svete i o Bohu. Ak tieto pravdy odmietame, nikdy nemôžeme úprimne milovať, a teda ani opravdivo žiť.

Matúš


maria.jpg

Pozvanie zapojiť sa do modlitebnej kampane priamo pred nemocnicu som vnímala ako Božie volanie. Podporiť boj za život svojou prítomnosťou a modlitbou je predsa minimum, čo môžem spraviť! Považujem za životne dôležité stáť na strane pravdy najmä v dnešnej demokratickej dobe, kedy je všetko dovolené a ľudia si doslova môžu robiť všetko, čo chcú.

Je veľmi dôležité, aby najmä nemocničný personál a ženy, ktoré sa rozhodujú pre interrupciu, začali vnímať potrat v reálnom svetle ako to, čím skutočne je: smrťou nevinného dieťatka, ktoré sa nedokáže brániť. Priamo pred nemocnicou im to preto svojou pokojnou prítomnosťou pripomíname.

Pravidelná modlitba pred nemocnicou mi pritom darovala oveľa viac, než by som čakala: naučila ma vytrvalosti, odvahe a trpezlivosti. Vďaka modlitbám pred nemocnicou som pochopila, že aj naše drobné kroky majú v Božích očiach veľkú cenu. Zároveň som hlbšie porozumela obrovskej sile, ktorú úplne jednoduchá modlitba má! Sama som duchovne porástla a zároveň som svojím jednoznačným postojom okoloidúcim pripomenula, že skutoční kresťania v Bratislave ešte nevymreli. Prítomnosť spoločenstva modliacich sa ľudí pred nemocnicou je veľmi silná a často povzbudivá nielen pre nás, ktorí sa spolu modlíme, ale aj pre tých, ktorí nás vidia.

Asi najkrajší zážitok, aký z modlitieb pred nemocnicou mám, sa stal raz, keď sa k nám pridala jedna mladá žena v pokročilom štádiu tehotenstva spolu so svojím manželom. Boli spolu na pravidelnej lekárskej kontrole a potom sa pri nás zastavili na desiatok ruženca. Naopak, čo sa negatívnych skúseností týka, tak sme sa raz stali terčom novinárov a neskôr aj feministiek, ktoré na nás dokonca zavolali policajtov, no tí nám samozrejme nemali čo vytknúť.

Mária


marek.jpg

Boh Vás žehnaj, bratia a sestry!

Keďže v Poľsku žiadna modlitebná kampaň neprebieha, rád by som sa pridal k Vašim modlitbám. Viem, že niektoré ženy z Poľska cestujú do iných krajín, aby mohli zabiť svoje deti potratom. Vďaka Bohu, že máme v Poľsku prísne zákony! Moja jednoduchá modlitba by teda presne rovnako mohla vycestovať za hranice.

Ďakujem Vám za to, že ste túto iniciatívu priviedli do Vašej krajiny. Boh s Vami!

Marek, Poľsko


kristina_marek.JPG

Sme mladá rozrastajúca sa rodina. Hoci sme v čase našej svadby boli veľmi mladí, brali sme sa z lásky, pretože sme sami chceli. Samozrejmosťou v tejto situácii bolo, že nás naša rodina odhovárala od detí („veď si treba užiť život, kým ste mladí“, „ešte je príliš skoro“, „musíte si najprv vytvoriť zázemie“). Dokonca nám ponúkali aj rôzne metódy odloženia rodičovstva - od prirodzených až po neprirodzené. Pravdou je, že sme po svadbe bývali v chátrajúcom dome, s prerábaním ktorého manžel ešte len začínal. Nemali sme žiadnu kúpeľňu; bývali sme v jeden a pol izbe a varili na dvojplatničke. Manžel popri prerábaní samozrejme pracoval a dokonca sa snažil aj študovať na vysokej škole. Ja som okrem štúdia na vysokej škole ťahala dve brigády. Viete si to predstaviť... prostredie v dnešnom ponímaní absolútne nevhodné pre dieťatko.

Napriek nátlaku sme deťom nechali voľný priebeh. Nenaplánovali sme si ich počet a rozhodli sme sa byť otvorení aj adopcii. Asi štyri mesiace po svadbe som otehotnela. Viacerí ľudia z môjho okolia bedákali – „prečo tak skoro, mali sme počkať“... Bolo to naozaj náročné obdobie. V siedmom mesiaci tehotenstva sme kompletne menili strechu a sťahovali sa do zrekonštruovaných priestorov v dome. Popritom sme obaja riešili bežné starosti v škole i práci, ako aj ďalšiu rekonštrukciu. Nebolo nám veľmi do spevu. Pri pohľade späť si však uvedomujem, aké nádherné toto prípravné obdobie bolo. A vyvrcholilo narodením nášho syna. Bol to najkrajší okamih v našich životoch! Zrazu sa všetko to bedákanie rodiny ohľadom skorého príchodu dieťatka zmenilo na bedákanie „chceme s maličkým tráviť viac času“.

Dnes máme deti dve a už teraz vieme, že po čase chceme pomôcť aj deťom, ktoré sú odkázané na život v detskom domove. Mojím snom je stať sa profesionálnou matkou. S manželom sme otvorení pestúnskej starostlivosti aj adopcii. Trampoty so školou i prácou sú už za nami a rodina nás vo veľkej miere podporuje. A môj odkaz svetu? Súčasný svet vytláča deti na vedľajšiu koľaj. Hlavne mladí ľudia musia najprv splniť akýsi štandard – na prvom mieste ukončené vzdelanie, potom dobrá práca. Nasleduje vhodné bývanie, dostatočná finančná rezerva... a až úplne nakoniec deti. Tí, ktorí sú o správnosti tohto postupu presvedčení, si však neuvedomujú, že škodia hlavne sebe. Oberajú sa totiž o krásne okamihy života. Nie, dieťa nie je „lacná záležitosť“ a výchova je veľmi náročná, no dieťatko je ten najlepší a najkrajší dar, aký môže človek v živote dostať. Luxusná dovolenka, auto, ani žiadna iná matéria sa mu nikdy nevyrovná.

Kristína a Marek s rodinou


zuzana.jpg

Študujem medicínu a téma ochrany života je mi veľmi blízka. Aj preto sa mi myšlienka kampane 40 dní za život páčila hneď od začiatku. Do tohto projektu som sa zapojila, pretože verím, že život sa začína počatím. A moje štúdium ma v tom len utvrdilo. Zároveň si myslím, že úprimné modlitby majú obrovskú silu a dá sa nimi zmeniť veľa, najmä ľudské srdcia. A tým väčšiu silu majú, čím viac ľudí sa za dané úmysly spoločne modlí. Som veľmi rada, že som sa mohla modliť priamo pred nemocnicou, hoci to pre mňa nebolo jednoduché. Bola to veľká skúška viery a pokory. A možno to bola Božia lekcia, v ktorej ma chcel On sám naučiť, ako Ho skutočne vyznať pred ľuďmi na verejnosti :). Po modlitbe ma naplnil obrovský pocit slobody, pokoja a skutočnej radosti. Som naozaj vďačná za túto skúsenosť a verím, že naše modlitby majú večný zmysel.

Zuzana