Dňa 13. júna 2013 si v mariánskej svätyni Divino Amore pri Ríme pripomenuli výročie smrti mladej matky Chiary Corbelli. Svätú omšu koncelebrovalo 24 kňazov a viac než tisíc veriacich, medzi nimi mnoho mladých rodín s deťmi, sem pricestovalo pri tejto príležitosti z celého Talianska. Podobne ako svätá Gianna Beretta Molla darovala aj Chiara život synovi Francescovi a stala sa tak žiarivým príkladom matky, ktorá ochraňuje život svojich detí za každých okolností.

Chiara-Corbella-Petrillo.jpg

V Chiarinom detstve a mladosti (narodila sa v roku 1984 v Ríme) nebolo nič nezvyčajné. Dobre situovaní rodičia žili svoju vieru v charizmatickom hnutí a sprostredkovali obom svojim dcéram živý vzťah k Ježišovi a Panne Márii. „Piccoli passi possibili – malé realizovateľné kroky“ sa stali Chiariným heslom, keď ako mladá dievčina počas duchovných cvičení v Assisi spoznala a obľúbila si františkánsku spiritualitu. S prosbou, aby si našla práve toho manžela, ktorého jej určil Boh, zúčastnila sa púte do Medžugoria. A Panna Mária ju hneď vypočula. Ako 18-ročná sa zaľúbila do Enrica Petrilla a bola presvedčená: „Za toho sa vydám.“ No obaja museli ešte dozrieť. Počas šiestich rokov priateľstva a obdobia zasnúbenia zažili aj hádky, odlúčenie, slzy, no opätovne našli cestu k sebe. Toto obdobie prežívali s Ježišom a pomoc našli aj u pátra františkána Fra Vita, až kým si 21. septembra 2008 v Assisi nepovedali svoje áno.

web3-enrico-petrilio-chiara-corbella-wedding-revista-mision.jpg

Bola to nádherná svadba, pretože nevesta a ženích boli veľmi dobre pripravení. „Prijali sme svoju neistotu a strach a prestali sme očakávať čosi od toho druhého. Dávalo nám to neuveriteľný pokoj a veľkú dôveru v Božiu prozreteľnosť, ktorá nás s istotou sprevádzala na našej spoločnej ceste,“ povedala 24-ročná Chiara svojim priateľom.

Mária Grazia Letizia

Onedlho po svadbe, ako si to obaja priali, Chiara otehotnela. No prvé ultrazvukové vyšetrenie ukázalo bolestnú skutočnosť. Chiara sama rozpráva: „V živote neprebieha všetko tak, ako by sme si to priali. Pán má s nami často iné plány, než si to predstavujeme. Pri ultrazvukovom vyšetrení som videla, že lebka nášho dievčatka nebola vyvinutá. Gynekologička mi vysvetlila, že tento chybný vývin mozgu sa nazýva anencefália. Aj keď sa dieťa hýbalo, nemalo žiadnu šancu na prežitie.“

Pre Chiarinu lekárku nebolo ľahké oznámiť svojej pacientke diagnózu dieťatka. Aká však bola prekvapená jej spontánnou odpoveďou: „Boh nikdy nerobí chyby!“ Tým bolo jasné, že potrat neprichádzal do úvahy. „Svojmu dieťaťu som chcela pomôcť tak dobre, ako som len vedela a v žiadnom prípade som nechcela riskovať jeho život. Ale ako som to mala povedať môjmu manželovi?“ pýtala sa Chiara seba samej. „Strávila som strašnú noc a povedala som Ježišovi: ‚Ty mi chceš dať toto choré dieťa, ale prečo si dopustil, že Enrico nemohol byť práve na tomto vyšetrení a túto správu som sa dozvedala sama? Prečo chceš, aby som mu to povedala ja?‘ – Tu som musela myslieť na Pannu Máriu. Aj ona počala syna a túto ťažkú situáciu musela vysvetliť svojmu manželovi. Aj jej Boh daroval dieťa, ktoré nepatrilo jej, ktoré malo zomrieť a ona sa mala pod jeho krížom pozerať, ako zomiera. Usúdila som, že som nemohla pochopiť hneď všetko a Pán mal so mnou plán, ktorý som teraz ešte nechápala. Tu sa udial prvý zázrak. Okamih, keď som to povedala Enricovi, bol nezabudnuteľný. Objal ma a povedal: ‚Je to naša dcéra a ponecháme si ju takú, aká je.‘ Veľa sme spolu plakali, no napriek tomu to bolo nádherné tehotenstvo, počas ktorého sme si vážili každý jeden deň a každý pohyb našej malej Márie v mojom brušku. Choroba nášho dieťatka bola dôvodom, prečo som mala o sedem litrov plodovej vody viac, ako je normálne. V obchodoch nás ľudia často oslovovali a pýtali sa, či čakáme trojičky. A nezriedka sme počuli pre nás veľmi bolestné: ‚Dúfajme, že budú zdravé!‘... Z našich tvárí nedokázal nikto vyčítať, čo sme prežívali. Naozaj sme boli v našej bolesti šťastní, pretože sme sa spolu veľa modlili.“

Lekári radili Chiare, aby svoje dieťa porodila cisárskym rezom, aby tak život matky nebol v žiadnom prípade ohrozený. No ona dôverovala v Božiu pomoc: „Pôrod prebehol prirodzene, rýchlo a bolestne. Mária sa narodila prirodzeným spôsobom za dve hodiny. Na okamih, keď som ju uvidela, nikdy nezabudnem. Pochopila som, že budeme spojené po celý život. Prosili sme Ježiša, aby sa narodila živá, aby sme ju mohli pokrstiť. To bol ten najväčší dar, ktorý nám Boh dal. Táto polhodina bola pre mňa nezabudnuteľná. Patrila k najkrajším okamihom môjho života. Keby som ju bola umelo potratila, určite by som to nemohla povedať. Našu malú dcérku sme pokrstili a dali jej meno Mária Grazia Letizia.“

Enrico sa nám zdôveril, prečo si vybrali toto meno: „Našu dcéru sme nazvali Mária, pretože Panna Mária nás naučila, že nepatrí nám a my ju môžeme darovať späť Bohu. Grazia sa mala volať preto, lebo nám darovala milosť pochopiť to, že nie je dôležité, ako dlho žije človek na tejto zemi, ale to, že sa narodí. Každý deň tehotenstva bol milosťou, pretože sme cítili Ježišovu prítomnosť. A Letizia preto, lebo nám počas deviatich mesiacov darovala tak veľa radosti v utrpení a vďaka nej v bolesti rástla naša vzájomná láska. Každý človek má misiu. Mária Grazia tú svoju na tejto zemi už splnila, ale neskončila sa, pretože z neba pôsobí naďalej a pomáha nám. V každom srdci existuje tajomstvo, ktoré ty nepoznáš, ale Boh ho pozná. Častokrát chceme byť pánmi svojho života, všetko si chceme sami naplánovať a chceme utiecť pred krížom, ktorý nám On zveril. Ale iba ak prijmeš jeho cestu vo svojom živote, dokážeš tajomstvo odhaliť. V tomto utrpení sme odhalili, že naozaj milujeme Boha.“ Mária Grazia Letizia sa narodila a zomrela 10. júna 2009.

Davide Giovanni

Enrico a Chiara putovali do Medžugoria, aby si vyprosili ďalšie dieťa. A nemuseli dlho čakať. Predbežne sa zdalo, že tehotenstvo prebieha v poriadku, no potom však ultrazvukové vyšetrenia ukázali, že dieťa nemá nohy. V siedmom mesiaci lekári skonštatovali aj chybný vývoj vnútorností, čo robilo život nemožným. Bez váhania sa bolesťou skúšaní rodičia opäť rozhodli, že v žiadnom prípade tehotenstvo umelo neprerušia.

Doktorka Salernitano, Chiarina gynekologička, bola ohromená: „Nikdy som nepoznala človeka, ktorý sa Bohom ako dobrým otcom cítil byť tak milovaný ako Chiara. Jej reakcia ma zmiatla, keď s úsmevom a s absolútnou istotou aj tomuto dieťaťu povedala áno. Napriek utrpeniu ukázala veľkú vďačnosť.“ Lekárka bola mladým manželským párom tak veľmi dojatá, že im ponúkla svoje priateľstvo: „Nie som už pre vás iba lekárkou, volám sa Daniela. Som tu pre vás 24 hodín denne, kedykoľvek ma budete potrebovať.“

Niektorí z ich priateľov sa však stiahli do úzadia. Ťažko skúšaní rodičia si museli vypočuť, že určite majú genetické problémy alebo že nesú tieto utrpenia následkom vlastnej viny. Chiara a Enrico napriek láskavej podpore modlitieb vlastných rodičov prežívali veľkú samotu a tmu. No práve v týchto bolestných hodinách Chiara pochopila: „Davide je taký, akého ho chcel mať Boh. Nie on je chorý, ale my, ktorí nechceme prijať postihnuté dieťa.“

Dňa 24. júna 2010 sa narodil Davide Giovanni. Na tejto zemi žil 38 minút, mohol byť pokrstený a potom ísť do neba. Enrico hovorí: „Cez Davida nám bol celkom nanovo zjavený večný život. Cez neho sme pochopili, čo je v živote skutočne dôležité: byť milovaný a nechať sa milovať. Nemôžeme povedať, že sme toto tehotenstvo znášali s ľahkosťou, ale niesli sme ho s veľkou láskou a v modlitbe.“ Istej priateľke zverila Chiara po tomto pôrode svoju vnútornú skúsenosť: „Boh je väčší než najväčšie nešťastie, ktoré sa môže stať. Darúva nám novú dimenziu života – večnosť.“

Francesco

Napriek všetkým hlasom, ktoré ich vyzývali k opatrnosti, chceli Enrico a Chiara ďalšie dieťa. Na pešej púti k siedmim pútnickým kostolom Ríma sa modlili za tento dar. A Boh ich vypočul. Francesco, nový malý pozemšťan, sa ohlásil. Podľa vyšetrení ultrazvukom ako zdravé dieťa. Radosť bola preveľká!

No keď bola Chiara v piatom mesiaci tehotenstva, diagnostikovali jej ranu na jazyku ako karcinóm, zriedkavá, veľmi agresívna a rýchlo sa rozširujúca rakovina, ktorú treba okamžite liečiť. No Chiara a Enrico sa rozhodli pokračovať v tehotenstve bez jediného zákroku. Chiara napísala ich spoločnému duchovnému vodcovi, františkánovi pátrovi Vitovi: „Enrico a ja prenechávame všetko Ježišovi.“ Dokonca aj naliehanie gynekologičky vyvolať pôrod už v 8. mesiaci, aby Chiara konečne mohla začať s terapiou, rodičia pre dobro dieťaťa odmietli. 30. mája 2011 sa narodil Francesco, zdravý chlapček.

Chiarina obeta života

Po pôrode Chiara okamžite začala s potrebnými chemoterapiami a rádioterapiami. No bolo už príliš neskoro. V marci 2012 sa dozvedela, že jej rakovina je v poslednom štádiu a už sa nedá nič robiť. Mladí rodičia chceli Panne Márii nanovo zveriť svoju rodinu. S veľkou skupinou priateľov a známych leteli do Medžugoria. Sama Chiara v zázrak uzdravenia nedúfala.

„Vyprosujem si len milosť, aby som dokázala v milosti žiť a trpieť.“ Chiarina matka umožnila stretnutie s vizionárom Ivanom Dragicevicom. Keď Ivan, ktorý je sám otcom troch detí, sedel oproti smrteľne chorej Chiare, nastalo ticho. Ani on nevedel, ako má utešiť túto mladú matku. Tu mu ona položila otázku: „Keby si mal možnosť vybrať si, či odísť ešte dnes k Panne Márii, alebo zostať tu na zemi pri tvojej rodine, išiel by si?“ Ivan povedal bez váhania „áno“.

To Chiare stačilo na to, aby sa z Medžugoria vrátila s úplným pokojom a vo svojom utrpení sa celkom odovzdala do Božej vôle. Chiarina priedušnica a pažerák boli v dôsledku rádioterapie zapálené, takže už takmer nedokázala prehĺtať. Metastázy sa rozšírili do svalov, v dôsledku čoho mladá matka oslepla na pravé oko. Čoskoro boli napadnuté aj pľúca, takže Chiara ťažko dýchala. K tomu sa pridal ešte aj zápal pľúc. Aby unikla pred horúčavami v Ríme, strávila posledné mesiace svojho života v malom vidieckom dome svojej rodiny blízko mora. Enrico, Francesco, páter Vito a Chiarini rodičia boli pri nej. Denne slávili svätú omšu, vzdávali chvály a celé hodiny sa klaňali Ježišovi vo svätej Eucharistii. Všetci priatelia, ktorí ju navštívili, sa domov vrátili s väčším pokojom a väčšou radosťou.

chiara3_645_429_55.jpg

Francescovi k prvým narodeninám zanechala Chiara list, ktorý môžeme považovať za jej duchovný testament:

„Milý Franci,

dnes máš jeden rok a my sme si položili otázku, čo by sme ti mohli darovať, čo vydrží roky. Tak sme sa rozhodli, že ti napíšeme list.

Bol si veľkým darom pre náš život, pretože si nám pomohol prekonať naše ľudské hranice. Pri tom mále, čo som v uplynulých rokoch pochopila, môžem len povedať, že láska je centrom nášho života, pretože sa rodíme aktom lásky, žijeme, aby sme milovali a boli milovaní, a zomrieme, aby sme spoznali skutočnú Božiu lásku. Cieľom nášho života je milovať a vždy byť pripravený učiť sa milovať druhých, ako ťa to môže naučiť iba Boh. Láska ťa spáli, ale je krásne byť stravovaný ako svieca, ktorá zhasne až vtedy, keď sa celkom spálila. Nech robíš čokoľvek, má to zmysel iba vtedy, ak to robíš s pohľadom na večný život. Keď skutočne miluješ, zbadáš, že ti nič nepatrí, pretože všetko je dar. Ako hovorí svätý František: opakom lásky je chcieť vlastniť. Milovali sme Máriu a Davida a milovali sme teba, no zároveň sme vedeli, že nám nepatríte. Všetko, čo máš, nepatrí tebe. Všetko je dar od Boha.

Nikdy nestrácaj odvahu, syn môj! Boh ti nikdy nič neberie. Ak niečo vezme, tak len preto, lebo ti namiesto toho chce dať oveľa viac ... Vďaka tvojim súrodencom Márii a Davidovi sme sa zamilovali do večného života. Vieme, že si jedinečný a že máš veľké poslanie. Pán ťa chcel od večnosti, a On ti ukáže cestu, ktorou máš kráčať, ak mu otvoríš srdce. Zver sa mu, oplatí sa to.

Tvoja mama Chiara.“

Niekoľko hodín pred jej smrťou, keď Enrico videl svoju milovanú ženu tak veľmi trpieť, myslel na slová Pána Ježiša: „Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké.“ A na jeho otázku: „Poklad, je to naozaj tak, že Ježišov kríž je ľahký?“ mu Chiara pošepky, no so svojím zvyčajným úsmevom odpovedala: „Áno, je ľahký a veľmi sladký!“ Vidieť Chiaru ako veľmi trpí, bolo pre Enrica utrpením. Neustále jej opakoval: „Keby som mohol, dal by som za teba svoj život.“ Chiara chápala svojho muža: „Ja to mám ľahké, veď odchádzam do neba k obom našim deťom.“

Dňa 13. júna 2012 okolo obeda slávil Fra Vito poslednú svätú omšu. Niekoľko minút nato, čo prijala Chiara sväté prijímanie, o 12.30 hodine zomrela 28-ročná manželka a matka. Bolo to viac než len pokojná smrť. Jej manžel dosvedčuje: „Videli sme zomierať Chiaru šťastnú a s úsmevom na perách. Takmer sa neviem dočkať, kedy ju uvidím v nebi.“ Svojmu synovi zanechala slová: „Odchádzam do neba, aby som sa postarala o Máriu a Davida. Ty zostaneš pri ockovi. Budem sa tam za vás modliť.“

Keď sa istý novinár Enrica opýtal, čo raz porozpráva svojmu synovi o Chiare, odpovedal: „Určite Francescovi poviem, aké je krásne nechať sa milovať Bohom. Keď si milovaný, dokážeš všetko. To je v živote to najpodstatnejšie: nechať sa milovať. To robila tvoja mama. Potom môžeš zomrieť šťastný.“

Na záver výročnej svätej omše v rímskej svätyni Divino Amore vydal Enrico svedectvo o živej viere svojej manželky. Dvojročný Francesco v otcovom náručí sa chcel tiež pridať do rozhovoru.

Na Chiarin pohreb 16. júna 2012 v Ríme, ktorému predsedal kardinál Vellini, prišlo viac než tisíc veriacich. Chiara chcela byť pochovaná vo svojich svadobných šatách; ako nevesta, ktorá očakáva Pána s horiacou lampou. Výslovne si priala, aby k jej rakve nepriniesli kvety, ale aby boli okolo živé kvety v kvetináčoch. Priala si, aby si každá rodina jeden mohla vziať domov na pamiatku toho, že všetko v našom živote je Boží dar. Každý, kto bol pri tom, so slzami v očiach dosvedčil: „Bol to sviatok.“

Chiara mala od svojho detstva živý a hlboký vzťah k Panne Márii. Každý deň sa modlila modlitbu zasvätenia, ktorú napísala jej priateľka a rehoľná sestra v duchu blahoslaveného Jána Pavla II.:

„Ó, Panna Mária, ty, ktorá si moja Matka a veľmi ma miluješ božskou láskou, prijmi dnes moje prianie zasvätiť sa ti. Darujem ti celé moje bytie a môj život, darujem ti moje telo, moje myšlienky a pocity, moju hlbokú schopnosť milovať a spoznávať to, čo je pravé. Všetko, čo je moje, je tvoje a patrí tebe. Darujem ti všetko, aby som tak celkom patrila Kristovi, ktorý je životom môjho života. S dôverou a láskou opakujem: Hviezda ranná, ktorá ma nesie k Ježišovi, Totus Tuus."

Zdroj: Časopis Víťazstvo Srdca, č. 93. r. 2013, Živá viera presviedča
foto: internet