Chceme svedčiť o tom, že počaté dieťatko v lone matky je OBROVSKÝ Boží dar. Pán sa stará o poľné ľalie a vtáčiky... či my nie sme viac ako ony? Pán stále stojí pri svojich a nedá si ich. Pán sa postará o mamičku aj dieťatko. Vždy.

72730275_549974972211979_6315911904560676864_n.jpg

Voláme sa Michal a Lucia. Manželmi sme vyše roka. V sobotu, 8.9.2018, bol náš veľký deň, kedy sme si povedali ÁNO - a rovnako tak aj ÁNO prijatiu všetkých detí, ktoré nám nebeský Otec zverí.

Na deti sme sa veľmi tešili. Čas postupne plynul... cyklus párkrát meškal, ale po niekoľkých dňoch dorazil trošku silnejší - aj s väčšími bolesťami. V čase, keď nám brat s manželkou oznámili, že čakajú maličké, mi už cyklus štyri dni meškal. Chcela som však ešte počkať deň-dva, kým si spravím tehotenský test... Na druhý deň som sa ale prudko zľakla trúbiaceho vlaku. V tej chvíli som pocítila veľkú bolesť v podbrušku - akoby sa odtiaľ niečo odtrhlo. Spustilo sa mi krvácanie a v bolesti som sa asi po hodine dostala domov.

Po tejto smutnej udalosti nastalo obdobie, kedy sme na deti úplne prestali myslieť. Všetko sme zverili do Božích rúk. V tom čase, na moje narodeniny, mal manžel na nočnej smene autonehodu na nákladnom aute. Hneď ráno dostal výpoveď. Zdalo sa, že sa na nás sype všetko zlé... napriek ťažkostiam to bolo Bohom požehnané obdobie. Začali sme manželovi hľadať prácu, ja som sa sústredila na skúšky v škole a riešenie témy bakalárskej práce a na myšlienky na deti akosi nezostal čas.

Keď som dokončila semester, bola som prijatá do laboratória, kde som riešila praktickú časť mojej bakalárskeho práce. Chémia je moja dlhoročná láska a možnosť práce v ozajstnom laboratóriu ma veľmi napĺňala. Manžel nastúpil do novej práce na pozíciu vodiča nákladného auta v rámci SR. Popri tom všetkom sa nám podarilo v lete absolvovať 2 víkendové púte – Levočskú púť a Púť k Sv. Andrejovi Svoradovi a Benediktovi na Skalku. Práve na týchto miestach sme s manželom so slzami prosili nebeskú Mamu Máriu o milosť daru dieťatka. Nevedeli sme, že v čase medzi púťami už pod mojím srdcom kvitol zárodok nového života...

73166626_484007945527002_7198263882702389248_n.jpg

Práca v laboratóriu má napĺňala a tešila som sa z každého dňa, keď som tam mohla tráviť čas. Pracovala som aj s nebezpečnými látkami, ale v tom čase som nevedela, čo sa so mnou deje. Čas plynul a ja som sa cítila zo dňa na deň unavenejšia... Nakoniec prišiel deň, keď som mala dostať menštruáciu. Tá sa ale nedostavila ani najbližších 5 dní. Na 5. deň som si spravila tehotenský test. Bála som sa ďalšieho sklamania, ale predsa som si test spravila... a uvidela na ňom vysnívané 2 čiarky! Moja radosť bola obrovská. Natešená som povedala manželovi: “Ak všetko pôjde dobre, o 9 mesiacov budeme mať dieťatko!“ Bol užasnutý! Spolu sme sa začali tešiť z daru života ukrývajúceho sa vo mne.

Na druhý deň po zistení tejto úžasnej správy som však začala špiniť. Vystrašilo ma to, a tak som zašla k mojej lekárke. Lekárka povedala, že dieťatko je mŕtve, lebo nevidela činnosť jeho srdiečka. Bola som v 6 týždni tehotenstva. Objednala ma na kontrolu presne o týždeň. Povedala, že ak by ani potom srdiečko nenabehlo, „nebude s nami strácať čas“. Po prehliadke som prišla domov a veľmi som plakala. Po prvýkrát som videla dieťatko na ultrazvuku. Naše dieťatko! A ono má byť mŕtve? Jej slová ma veľmi boleli.

Celý týždeň bol plný nádeje a dôvery v Boha. Vedeli sme, že len on môže spraviť zázrak a prebudiť moje dieťatko k životu. Kvôli tehotenstvu sa moja práca v laboratóriu skončila, takže som zvyšok týždňa oddychovala doma. Nastal deň kontroly. Na ultrazvuku som opäť videla maličké - a jeho ako zvon bijúce srdiečko! Veľmi sme sa z toho tešili.

Nevedela som sa však zbaviť veľmi zvláštneho pocitu, že maličké tu s nami dlho nebude. Užívali sme si preto každý jeden deň s ním. Výtok som mala jeden deň slabý, na druhý deň silnejší, jeden deň hnedý a na druhý deň krvavý... Až som raz večer začala silno krvácať. Manžel ma ihneď vzal do nemocnice, kde ma pani doktorka vyšetrila a skonštatovala, že maličké je v úplnom poriadku. Túto situáciu sme prežívali niekoľko týždňov - od polovice augusta až do konca septembra. Raz sme kvôli krvácaniu bežali do nemocnice, inokedy k mojej lekárke. Dieťatko bolo našťastie vždy v poriadku. O mojom tehotenstve v tom čase vedela len naša najbližšia rodina a priatelia, ktorí nás modlitbou sprevádzali od prvého ultrazvuku. Ich modlitby nás niesli po celú dobu; bez nich by sme to nezvládli.

74612465_514815455981005_1155348294273073152_n.jpg

Až prišli meniny môjho milovaného manžela Michala. Ja som však pre neho nemala žiaden darček. Keď som sa ho pýtala, o čom sníva, s láskou mi odvetil: „Ty nosíš pod srdiečkom ten najväčší darček." V ten deň som už od rána silno krvácala; ku krvi sa tentokrát pridružili aj zrazeniny. Poobede sme utekali na pohotovosť. Lekárka zo mňa pri kontrole vybrala veľmi veľa zrazenín (rozmerov 3x4 cm), aby ma vôbec mohla vyšetriť... Cítila som veľmi veľkú bolesť - nielen kvôli krvácaniu z dutiny maternice, ale aj kvôli veľkým bolestiam v podbrušku, zoškrabávaniu a strhávaniu zrazenín z dutiny. Lekárka povedala, že zrazeniny, ktoré vyberá, sú veľmi pravdepodobne už aj kúsky tela nášho dieťatka. Ultrazvuk však ukázal inak... Dieťatku stále bilo srdiečko, od poslednej kontroly narástlo a veľkosťou sa približovalo k 12. týždňu, v ktorom som vtedy bola. Táto informácia bola vyvrátením všetkých mojich pochybností. Moje dieťatko stále žilo!

Manžel ma teda zaviezol domov a nariadil mi ležať. Moje bolesti ale neprestávali, práve naopak - stupňovali sa, rovnako ako krvné zrazeniny. Nepomáhala ani injekcia na zastavenie môjho krvácania... Pár minút pred polnocou boli bolesti také veľké, že som po príchode na WC cítila, akoby zo mňa vyšlo všetko, čo ma bolelo.... vysilenej mi anjel strážny poradil, aby som sa pozrela na „zrazeninu", ktorá zo mňa vyšla. Bola vo veľkosti mojej dlane. A v jej vnútri sa nachádzalo 5-centimetrové skrehnuté telíčko nášho dieťatka.

Zmätená som utekala za Miškom a mamou, aby sa pozreli, či je to naozaj náš maličký. Po potvrdení som nášho drobčeka položila k posteli vedľa seba. Manžel v slzách vyslovil meno, ktorým sme nášho maličkého pomenovali: RAFAEL. Rafaelko zomrel v noci na sviatok svätých archanjelov - preto také vznešené meno. V slzách a bolestiach som sa na posteli zvíjala až do 3:00 nadránom, kedy som konečne zaspala - medzi mojím milovaným manželom Miškom a našim milovaným dieťatkom Rafaelkom. Môj Miško ma celú noc silno držal v náručí a modlil sa, lebo ja som to nedokázala.

Na druhý deň nás čakalo veľa vyšetrení, ktoré zbehli veľmi rýchlo. Najskôr skonštatovanie potratu, zistenie inkompletného potratu (keďže celá placenta zostala vo mne), odoslanie na príjmovú ambulanciu, hospitalizácia, predoperačné vyšetrenia a samotná revízia dutiny maternice. Po prebudení sa zo zákroku, kedy som sa ešte nemohla hýbať, to na mňa všetko prišlo. Uvedomila som si, čo všetko sa stalo. Horko som plakala - nie kvôli bolestiam, ale kvôli strate a výčitkám, že ja sama som bola hrobom vlastného dieťaťa! Noc v nemocnici bola bezsenná a uplakaná. Boli to slzy bolesti zo straty, no moju sebaľútosť (prečo sa to stalo nám...) preťali slzy a plač nového života, ktorý sa narodil o poschodie vyššie. Až vtedy som si uvedomila, akú veľkú hodnotu má ľudský život... a o to viac, ak sa sám nedokáže brániť.

foto.jpg

Pán začal uzdravovať moje srdce cez plač novorodeniatka, po ktorom som zaspala. Sníval sa mi krásny sen plný detičiek. Možno tam bol aj náš anjelik, neviem... Ráno ma prepustili. Na druhý deň, na sviatok sväatých anjelov strážcov, bol náš Rafaelko pochovaný v záhrade a bola zaňho odslúžená aj svätá omša.

Z našej veľkej straty sme sa ešte úplne nedostali. Cítime silu modlitieb tých, ktorí sa za nás modlili – nielen v čase tehotenstva, ale aj teraz. Uvedomili sme si, že Pán má právo dať - a aj vziať. Keď sme zistili, že čakáme dieťatko, nevedeli sme si predstaviť, že oň prídeme... No Pánova vôľa bola naučiť nás aj tomuto. S odstupom času môžeme len potvrdiť, že Pán dopustí, ale neopustí. Bolesť, ktorú sme zažívali po smrti Rafaelka, Pán zmenil na radosť z daru nového života - aj keď bol predčasne ukončený.

Viaceré veci nám veľmi pomohli pri hojení rán, ktoré po Rafaelkovom odchode zostali. Dali sme mu meno. Prijali sme, že je naším dieťatkom, aj keď zomrel. Spravili sme pohreb na rozlúčku, aj keď len za prítomnosti svojich rodičov. Dali sme odslúžiť svätú omšu ako poďakovanie za dar jeho života. Každý deň sa pri Rafaelkovom hrobe modlíme za spásu jeho duše a rozprávame sa s ním. Modlíme sa aj modlitbu za moje i Michalovo uzdravenie.

Najviac nás však drží viera a modlitby našich blízkych. Náš Rafaelko je v tých najlepších rukách, na najkrajšom mieste, kam my smerujeme po celý život. Prvé dni sme plakali, že nebudeme môcť zobrať nášho Rafaelka do náručia, pohladiť ho, pobozkať... pýtali sme sa Boha, prečo sme mali možnosť pohladiť len jeho maličké mŕtve telíčko... Boh postupne zmenil naše zmýšľanie a my mu teraz ďakujeme za každú sekundu, keď bol maličký Rafaelko s nami. Veríme, že náš drobček je v náručí nebeskej Mamy a raz, keď sa aj my dostaneme do neba, ho budeme držať v náručí.

foto2.jpg

Nenarodené dieťatko je obrovský dar! Ďakujeme nebeskému Otcovi za dar jeho života. A ja ďakujem za toho najlepšieho manžela, bez ktorého by som to nezvládla. Modlil sa, keď som nevládala; stále sa maličkému prihováral, keď bol v brušku; staral sa o nás, keď som musela ležať; upratoval, keď som ja nemohla; chystal truhlu Rafaelkovi; vykopal hrob a krásne ho ozdobil; stojí pri mne v každej chvíli... Cez všetku veľkú bolesť, čo prežíval, musel vstať a kráčať ďalej. Môj manžel je môj hrdina a zaslúži si môj obdiv a hlbokú úctu. Veľká vďaka patrí aj mojim rodičom, svokrovcom i súrodencom a všetkým priateľom, že nám pomáhali najviac ako vedeli – modlitbami, starostlivosťou a pochopením.

Prosíme zároveň aj vás o modlitbu za nás a za dar detí do našej rodiny.

Michal, Lucia a Rafael

PS: Touto cestou by som chcela poprosiť všetkých, aby nám rodičom, ktorí sme potratili, nevraveli, že prídu ďalšie deti; že nemáme myslieť na to, čo sa stalo a že sa nemáme trápiť a plakať... Nerobte to, prosím. Mŕtve dieťatko nenahradí žiadne iné. Práve toto konkrétne dieťatko, ktoré zomrelo, chýba najviac! Takéto a im podobné slová dokážu viac zraniť ako pomôcť, aj keď neúmyselne. Nebojte sa opýtať na toto dieťatko! Každá mama rada hovorí o svojich deťoch. To, ktoré zomrelo, predčilo nás všetkých a je najbližšie k Bohu. Máme teda dôvod byť na neho hrdí... Ono bolo, je a vždy bude naším dieťatkom. Stále žije - aj keď na inom mieste. Prosím, nesprávajte sa, akoby vôbec nebolo...

A preto na záver prosíme všetkých: dovoľte nám plakať, keď plačeme, vypočujte si nás, keď máme potrebu o maličkom rozprávať a nehovorte, aby sme na to všetko nemysleli. Nemusíte veľa hovoriť, stačí si nás vypočuť a pochopiť. My nič viac nepotrebujeme - len pocítiť, že na to nie sme sami. A nás veľmi poteší, ak sa niekto zaujíma o naše dieťatko, lebo vidíme, že má hodnotu aj v očiach iných - a nie len v očiach svojich rodičov.

75231766_620751331789484_6103902676628537344_n.jpg