Umelé oplodnenie je mnohokrát prezentované ako jediné východisko pre páry, ktorým sa nedarí počať dieťatko. Ako však umelé oplodnenie vplýva na ženu? Je skutočne riešením, ktoré žena hľadá? O tejto téme sme sa porozprávali s Evou Stanovou, ktorá umelé oplodnenie sama absolvovala.

image_310

Podeľ sa s nami o svoj príbeh. Za akých okolností si sa dostala k umelému oplodneniu?

Umelé oplodnenie bolo v tej dobe - v roku 2001-2002 - pre mňa ako neveriacu jediný logický krok ako môcť mať dieťa. Po štyroch rokoch vyšetrení u gynekológa, pravidelného mesačného a niekedy i častejšieho pozorovania a užívania hormónov a výsledku laparoskopie: endometrióza (neplodnosť) neexistovalo - alebo som skôr nepoznala - iné riešenie. A akoby vždy muselo predsa nejaké existovať. Z dnešného pohľadu však viem, že mi chýbal Boží plán, Desatoro pre tretie tisícročie.

Ako to prebiehalo? Čo si prežívala?

Umelé oplodnenie bol náročný proces, ktorého dôsledky som spoznala až pred dvoma rokmi pri anulovaní manželstva. Až po neuveriteľných 16 rokoch od umelého oplodnenia som uvidela ovocie svojich činov so všetkými dôsledkami.

V tom čase som pravidelné pozorovanie u lekára v spojení s prácou marketingovej manažérky a stavbou rodinného domu vnímala ako náročné stresové obdobie. K stresu sa pridali účinky užívania hormónov, ktoré útočili na moju psychiku bez toho, aby som to tušila. Po štyroch rokoch si lekár už nevedel dať rady, a tak ma poslal na laparoskopiu, teda vyšetrenie pod narkózou. Ukázalo sa, že narkózu ťažko znášam. Najprv som sa nevedela z narkózy prebrať, potom som odpadla na chodbe a nakoniec mi trvalo týždeň, kým som sa dala do poriadku. Manžel ma musel z nemocnice odviezť a týždeň som bola PN, čo bolo pre mňa nepredstaviteľné.

Napriek tomu, že výsledok vyšetrenia bola neplodnosť, lekár ma ešte ďalší polrok pozoroval a dával mi užívať ďalšie hormóny. Obvykle, keď je výsledok laparoskopického vyšetrenia neplodnosť, lekár ihneď odporúča IVF. Zdalo sa mi, že po celej tejto štvorročnej peripetii pre mňa zasvietilo svetlo na konci tunela, nádej, že budeme mať dieťa. Vtedy som však netušila, že kráčam ešte hlbšie do tmy.

V dnešnej dobe záujem o IVF stále rastie. Málo sa však hovorí o jeho negatívnych dôsledkoch. Povedala by si nám viac? Čo čaká ženy, ktoré sa pre IVF rozhodnú?

Oproti enormnému stresu z pravidelného sledovania, ktoré malo viesť k prirodzenému počatiu, a následkom z hormonálnej liečby, umelé oplodnenie vyzerá na prvý pohľad ako ľahký zákrok. Navštívite lekára, kde sa naplánuje hormonálna stimulácia, odbery spermií manžela a samotný zákrok, ktorý netrval viac ako hodinu. A čo je najdôležitejšie, po niekoľkoročnej beznádeji prichádza nádej, aj keď iluzórna. To samozrejme viem až dnes. Šanca otehotnieť je podľa štatistiky MUDr. Lázničkovej až v 5. cykle umelého oplodnenia, no to vám nikto nepovie.

Tiež šanca narodenia detí je malá. V roku 2010 bolo prenesených 19 193 embryí. Z celkového počtu pôrodov 2 648 sa narodilo 3 241detí. Priemerne teda na jedno narodené dieťa pripadne ďalších 4,92, ktoré sa nenarodia. Do tejto štatistiky sa však nepočítajú embryá, ktoré boli „nevhodné“ a vôbec sa neprenášajú.

Samotné umelé oplodnenie, ak by sme ho mali platiť, pred 20 rokmi stálo 60 000 Sk. To bolo pre náš rozpočet nepredstaviteľné číslo. Zdalo sa nám, že máme obrovské šťastie, keď sme zistili, že IVF môže uhradiť poisťovňa. To som však ešte netušila, že robím najhoršie rozhodnutie svojho života. Prečo? Ukázalo sa to až po 18 rokoch.

Po zákroku mi v IVF centre nariadili oddychový režim, ktorý sa mi podarilo dodržať len čiastočne. Mali sme naplánovanú rodinnú oslavu a nikto z manželovej rodiny netušil, čo prežívame… A tak sme nevedeli povedať jednoduché NIE, ktoré však nie je jednoduché, keď to prežívate. Po niekoľkých týždňoch po kontrole sme dostali výsledok, že sa embryá neprijali. Nie deti, ale embryá! Od začiatku to bolo dovtedy najnáročnejšie obdobie môjho života. A tak i keď výsledok bol bolestivý, nejaký bol. Už nebolo “možno”, už bolo jasné “NIE”.

Smutné je, že IVF prišlo na Slovensko tak rýchlo, že ani moja veriaca mama nechápala dôsledky tohto zákroku. Úplne prirodzene sa ma opýtala: Kedy pôjdeš na ďalší zákrok? Vtedy som prvýkrát po mnohých rokoch pocítila silný dotyk Boha. Vedela som jasne, že nikdy. Vedela som, že ak máme mať deti, tak jedine prirodzeným spôsobom.

Na druhej strane som sa necítila práve najlepšie. Netušila som, že práve prežívam bolesť a smútok z úmrtia 3 detí. Veď to boli embryá, ktoré mali maximálne mesiac. Ja som to síce nevedela na rozumovej úrovni, nemala som túto informáciu, no vedelo to moje telo i moja duša. Prejavovalo sa to smútkom a vnútorným nešťastím v najšťastnejšom období môjho života. Mala som všetko: nový rodinný dom, manžela, psa, rodinu, priateľov, prácu, no nemala som Božiu lásku. Prekročila som Božie prikázanie a moje srdce skamenelo ešte viac, keďže som od 17 rokov nepraktizovala vieru a nespovedala sa.

image_311

Ako sa to prejavovalo?

Cítila som sa veľmi zle. Hovorila som si, že buď zomriem alebo sa niečo musí stať. Ale čo? Veľmi som túžila po šťastí, no bola som v depresii, aj keď som to nevedela. Vtedy sa o nej nepísalo toľko ako dnes. Ani moji najbližší netušili, čo prežívam, keďže sme neboli naučení zverovať sa so svojimi pocitmi. Hlboký smútok a nešťastie ma sprevádzali šestnásť rokov, až kým mi Boh cez pravdu v nulite manželstva neukázal celú tragédiu umelého oplodnenia.

Až keď som objavila pravdu a dovolila si precítiť smútok zo straty mojich detí, až keď som prijala, že som matkou, hoci som svoje deti nikdy nevidela, až keď som sa s nimi rozlúčila vďaka sprevádzaniu v poradni Alexis a vyspovedala sa zo všetkých hriechov, ktoré s tým súviseli, až vtedy sa ten ničím nevysvetliteľný a roky trvajúci smútok stratil.

Pochopila som celú tú tragédiu. Nech majú embryá koľkokoľvek: sekundu, hodinu, týždeň, mesiac či viac, sú to deti a žena vo svojom vnútri vie, že je matka. Môže byť oklamaná celým týmto priemyslom, uveriť zámene pojmov a nesprávnym informáciám, no telo a duša pozná pravdu. Aj keď deti voláme “embryá”, aj keď ich úmrtie voláme potrat…

Smútila som za mojimi deťmi celé tie roky, len som to nevedela. Manžel to už vôbec netušil. Zmena bola evidentná: z veselej ženy, ktorá mala rada spoločnosť, návštevy, oslavy, sa zrazu stala žena, ktorá nemala na toto všetko silu. Túžila som po samote. Túžila som zistiť, prečo som nešťastná - a ako môžem byť opäť šťastná. No vydala som sa zlou cestou. Už v 30 rokoch som si spomenula, že existuje Boh, no uverila som jeho nesprávnemu obrazu v New Age. Voči Cirkvi som mala veľa vedomých, ale i podvedomých výhrad. A tak som dlho nemohla nájsť pravdu.

Aká bola?

Jednoducho povedané, že nie som Boh a nemôžem sa hrať na stvoriteľa ani využívať metódu, ktorá je krásne zabalená do obalu výdobytkov dnešnej doby a volá sa IVF.

Práve v čase zbierania dokumentov k anulácii manželstva som navštevovala Inštitút Jana Pavla II. a mali sme prednášku na túto tému. Zamrazilo ma, keď profesor Karel Skočnovský hovoril o tom, že počet zamrazených detí tvorí mestá. Veľmi som túžila spoznať pravdu, či nie sú niekde aj naše deti zamrazené. S hrôzou som si uvedomila, že nemám žiadnu dokumentáciu o umelom oplodnení.

image_312

Čo si urobila?

Boh mi poslal Patrika Danišku, predsedu Inštitútu pre ľudské práva a rodinnú politiku, ktorému je cesta života blízka. Ponúkol mi pomoc. Z výsledku jeho trpezlivého pátrania sme zistili, že deti boli tri a žiadne nie sú zmrazené. Dodnes za to chválim Boha. Ešte pred týmto zistením som mala v sebe veľkú dilemu. Kládla som si otázku, čo je Božiou vôľou, čo mám s deťmi urobiť…? Pochopila som, že aj zamrazené deti čakajú na to, že ich niekto prijme a odovzdá Bohu. No ako, keď o nich matky nevedia?

Akonáhle som zistila, že mám tri deti, mohla som začať otvárať pandorinu skrinku. Vďaka stretnutiu a rozhovoru so psychologičkou Petrou v poradni Alexis sa mi podarilo moje deti prijať. Prijala som i to, že boli, že som matkou, ktorá má tri deti v nebi. Rozlúčila som sa s nimi. Nešlo to všetko naraz, trvalo to 2 roky. Až potom som mala dostatok sily prijať celú pravdu a dovoliť Bohu práve na sviatok Božieho milosrdenstva, aby uzdravil každú ranu. Bolo to práve v aktuálnej pandémii Covid-19.

Už z toho, ako Boh konal, ako mi postupne odhaľoval pravdu, vidieť, aká je to pre ženu ťažká téma. A čo je najhoršie, keď je srdce ženy zatvorené Božej láske, tak nevie, čo sa s ňou deje. Už vôbec to nevie jej partner, a to spôsobuje nepochopenie, výčitky u ženy, že nevie dať partnerovi dieťa, zmätok… A toto všetko nakoniec môže viesť k rozvodu, ako to bolo aj v našom prípade.

Čo by si odporúčala ženám, ktoré nemôžu otehotnieť? Existujú spoľahlivé metódy bez negatívnych účinkov?

Existuje podľa mňa len jediná metóda - prirodzené počatie, čo nie je vždy ľahké. A každým ďalším mesiacom, keď sa nepodarí otehotnieť, sa stráca nádej. Mnohým párom sa podarilo otehotnieť, keď napriek realite dôverovali. Ostali pokojní, modlili sa, postili, prosili. Častokrát je to veľká príležitosť pre celú rodinu, keď spolu pokľaknú a prosia o pomoc nebeskú Matku Pannu Máriu. Na druhej strane treba povedať, že nie každý máme mať svoje deti, a ak to tak je, má to svoj význam, Boh má s nami napriek tomu svoj plán. Buď môžeme prijať a vychovávať deti, ktoré nemajú rodičov, alebo iným spôsobom: slúžiť vo svojej rodine či iným rodinám.

Čo IVF a viera?

To nie je zlučiteľné v žiadnom prípade. Ale nielen s vierou, ale celkovo s Božou láskou. Ak aj napriek tomu zoberieme túto vec do svojich rúk, nerešpektujeme úlohu Boha, a tak sa od neho veľmi (a možno aj na veľmi dlho) vzďaľujeme. Naše srdce skamenie a nie je schopné cítiť Božiu lásku. Pomôže jedine svätá spoveď a úprimné hľadanie pravdy, aby sme boli schopní ho milovať. Lebo jedno je isté - on nás vždy miluje a stále na nás čaká.

Ďakujeme za rozhovor!

Viac informácii o prirodzenom plánovaní rodičovstva nájdete na stránke o.z. PloDar.

Odber noviniek

Pripojte sa k našej iniciatíve! Prihláste sa na odber modlitieb a zamyslení, ktoré počas kampane rozosielame, a pomôžte meniť atmosféru v našej krajine.